História - od zrodu po súčasnosť

„My, Školské sestry Tretieho regulovaného rádu svätého Františka, máme svoj pôvod v spoločenstve, ktoré vzniklo v roku 1843 v rakúskom meste Graz z františkánskej charizmy Františky Antónie Lamplovej.

V roku 1888 Hyacinta Magdaléna Zahálková preniesla charizmu do Čiech" (Konštitúcie).

 

(sestry Zahálkové)

Prvým pôsobiskom školských sestier v Čechách bola materská škola v Slatiňanoch. K nej neskôr pribudla industriálna a meštianska škola a učiteľský ústav v Chrudime. V ďalších rokoch sestry rozšírili svoje pôsobenie do Koclířova, Prahy, Nymburku a ďalších miest, kde sa venovali prevažne výchove a vyučovaniu mládeže. Sídlom kongregácie boli najskôr Slatiňany a od roku 1925 Praha.

Na Slovensko prišli prvé školské sestry v roku 1919 na pozvanie Mons. Andreja Hlinku do Ružomberka a začali pôsobiť na rôznych stupňoch škôl, od materskej, cez ľudovú a meštiansku až po učiteľský ústav pre učiteľky materských škôl. Sestry pracovali aj v internáte a v sirotinci. Ich pôsobenie v oblasti vzdelávania, výchovy, kultúrnej i charitatívnej činnosti, ako aj ich duchovné pôsobenie sa stali známymi, a tak si viacerí kňazi želali, aby sestry prišli aj do ich farností. V priebehu rokov 1928 - 1933 vznikli komunity v Poprade, Liskovej pri Ružomberku a v Liptovskej Tepličke, kde sestry vyučovali na ľudových školách. Výsledkom ich pôsobenia bol aj vzrastajúci záujem dievčat o vstup do kláštora.

V roku 1939 sa na Slovensku zmenila politická situácia a sestry boli nútené ukončiť svoju činnosť v Ružomberku. Prijali ponuku Mons. Tomáša Ružičku a odkúpili Katolícky dom v Žiline, kde otvorili dievčenskú meštiansku školu a z Ružomberka sem presídlili učiteľský ústav pre učiteľky materských škôl s cvičnou materskou školou. Vojnová situácia spôsobila, že sestry mali ťažkosti v  komunikácii s generálnym domom v Prahe, a preto bolo potrebné, aby sa osamostatnili. V prospech tohto rozhodnutia svedčil aj rastúci počet sestier zo Slovenska. V roku 1939 tak vznikla samostatná administratívna jednotka s názvom régia, ktorej centrum bolo spočiatku v Poprade a neskôr sa presunulo do Žiliny.

Po skončení vojny v máji 1945 boli na Slovensku poštátnené všetky stupne škôl. Z tohto dôvodu boli sestry odvolané z pozícií riaditeliek škôl a nahradili ich civilní riaditelia, ktorí sympatizovali s komunistickou ideológiou. Od nového školského roka Povereníctvo školstva zaviedlo pravidlo, že na jednej škole mohli vyučovať maximálne 2 - 3 sestry a začalo ostatným sestrám učiteľkám prideľovať dekréty na školy v rôznych vzdialených miestach, napr. vo Svrčinovci, Fačkove, Podolínci, Prešove, Vranove nad Topľou, Čemernom, Humennom, Duplíne a Malcove. V roku 1947 sa generálny dom presídlil do Ríma a zriadili sa tri provincie, medzi nimi aj Slovenská provincia so sídlom v Žiline. V jubilejnom roku 1950 za pontifikátu Pia XII. boli definitívne schválené naše konštitúcie a stali sme sa kongregáciou pápežského práva.

Aktívne pôsobenie sestier v školstve ukončil zákon, podľa ktorého boli sestry učiteľky prepustené zo školstva k 30. júnu 1950. Následne boli všetky sestry v rámci Akcie „R" v auguste 1950 sústredené v centralizačnom kláštore v Kláštore pod Znievom. V tom čase mala Slovenská provincia 92 sestier. V centralizačnom kláštore pracovali v rámci nútených prác na poliach a v lesoch. V roku 1951 boli deportované do Čiech, kde pracovali v Sudkove v továrni na spracovanie ľanu. Trojročné pôsobenie sestier v továrni bolo svedectvom a evanjelizáciou viac skutkom než slovom. Výsledkom bolo tvrdenie tamojších pracovníkov, že prítomnosť sestier zvýšila pracovnú morálku a zlepšila medziľudské vzťahy.

V rokoch 1954 - 1955 pôsobili sestry v ústavoch Českej katolíckej charity, a to v domovoch dôchodcov a ústavoch pre mentálne postihnuté deti a mládež. Tvorivá láska sestier priniesla svoje plody aj tu. S Pražskou jarou v roku 1968 prišlo politické uvoľnenie a s ním aj možnosť prijímať rehoľný dorast. Do kongregácie tak opäť mohli vstúpiť nové sestry. Sestry využili aj možnosť návratu na Slovensku, kde vzniklo niekoľko malých komunít. Vypomáhali vo farnostiach a venovali sa katechéze. Niektoré pracovali v zdravotníctve. Politická sloboda netrvala dlho. Nastalo obdobie normalizácie a bolo obnovené prenasledovanie Cirkvi. Sestry vnímali, že majú zostať na Slovensku. Museli sa však navonok zrieknuť rehoľného odevu a pracovať v rôznych civilných zamestnaniach. Pán ich odmenil ďalšími sestrami, ktoré tajne vstúpili do kongregácie. Zažili chvíle utrpenia, strachu a obety. Boli sledované tajnou políciou, predvolávané na výsluchy a niektoré strávili istý čas aj vo väzení.

Počas Akcie „VIR" - zásahu Štátnej bezpečnosti boli na Kvetnú nedeľu 27. marca 1983 prepadnuté domy bratov františkánov a sestier františkánok (Prešov, Košice, Poprad, Tvrdošín, Ružomberok, Bratislava). Príslušníci ŠtB vykonali domovú prehliadku, pri ktorej zhabali náboženskú literatúru, liturgické predmety, písacie stroje a vkladné knižky. Bratia a sestry boli zatknutí, uväznení a obvinení z marenia dozoru nad cirkvami, pretože tajne vstúpili do františkánskeho rádu a vyvíjali v ňom činnosť.

Prenasledovanie však sestry nezlomilo a do obdobia slobody po roku 1989 vstúpili ako verné služobníčky. V roku 1990 bol kongregácii vrátený provinciálny dom v Žiline a postupne sa z Čiech mohli vrátiť sestry na Slovensko. Komunity v Bratislave, Trnave, Ružomberku, Poprade, Prešove a Košiciach vystúpili z „podzemia" a sestry začali verejne nosiť rehoľný odev. Otvorili sa nové možnosti pôsobenia a uplatnenia charizmy. Bolo zriadené Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline. Sestry začali vyučovať náboženstvo i profánne predmety a venovať sa pastorácii mládeže a rôznym evanjelizačným aktivitám. Príchodom nových povolaní sa otvárali ďalšie komunity.

V súčasnosti je naša služba rôznorodá a komunity sestier sú na viacerých miestach Slovenska: v Bratislave, Brezne, Klčove, Košiciach, Lomničke, Ľubochni, Martine, Novej Bani, Okoličnom, Poprade, Prešove, Ružomberku, Širokom,Trstenej a Žiline.