« Späť

S františkánmi za Františkom

Začínal máj, keď sme sa spolu 25-členná skupina priateľov sv. Františka vydali na poznávanie miest, ktoré assiský Chudáčik poznačil svojou prítomnosťou.

Z Bratislavy sme vyrazili v piatok v noci, aby nás ráno privítala Padova so sv. Antonom. Zastávku na benzínke – bola už sobota asi pol hodiny po polnoci – sme si spríjemnili rezňami, ktoré síce boli plánované na obed, ale nebolo im dopriate docestovať do Padovy J. Tri 9-miestné autá ako vagóny vláčika dorazili do Padovy o pol ôsmej. Ako prvého sme navštívili sv. Antona, kde sme mali aj sv. omšu, potom naše kroky smerovali do Baziliky sv. Justíny, kde odpočíva telo evanjelistu Lukáša a odtiaľ sme sa vybrali pozdraviť sv. Leopolda Mandiča, patróna spovedníkov. Zjedli sme to, čo sme nestihli zjesť cestou a pokračovali sme smerom k Assisi. Bývali sme u sestier, hneď za Bazilikou, ktorá v sebe skrýva kolísku františkánskeho rádu: malý kostolík Porziunkulu.

Ulice Assisi sme brázdili tri dni, začali sme tam, kde sa František narodil; navštívili sme kostol, ktorý vyrástol nad jeho domom; pri krstiteľnici, kde sa stal Božím dieťaťom sme si obnovili naše krstné sľuby; neobišli sme ani dom jeho priateľa Bernarda; uvažovali sme nad svojím povolaním na mieste, kde sa František odvážne všetkého zriekol, aby objavil Boha Otca;  vystúpili sme k Rocca Maggiore, tichému strážcovi mesta Assisi; modlili sme sa v kostolíku, kde mladý František začul hlas Krista z kríža a kde neskôr sestra Klára prežila svoj život vydania sa Kristovi; kľakli sme si pod krížom zo sv. Damiána, ktorý je uchovávaný v kláštore sestier klarisiek; navštívili Rivotorto, dnes by sme povedali „prvý noviciát bratov“; slávili sme omšu v maličkej Porziunkule, mieste známom po celom svete vďaka daru plnomocných odpustkov...e ešte veľa inej krásy, ktorú v sebe ukrýva toto historické mestečko Assisi. Pre všetkým bolo obohatením stretnutie sa so sestrou klariskou, ktorá nám hovorila o ich živote ale hlavne všetkých doviedla k zamysleniu sa nad tým, o čo v živote naozaj ide, čo má skutočnú a absolútnu hodnotu...

Nie žeby nám mesto Assisi už bolo priúzke, ale túžba poznať aj ďalšie miesta nás hnala do Gubbia, spojeného s príbehom o vlkovi, ktorý trápil mesto a ktorého František zmieril s obyvateľmi. Napriek mnohým znázorneniam štvornohého vĺčka s Františkom sme si uvedomili, že možno ten „vlk“, ktorý trápil obyvateľov a ktorého František priviedol k zmene života mal len dve nohy... Hľadanie cesty, ktorá viedla k nášmu prvotnému úmyslu navštíviť Gubbio – stretnutie s ďalšou slovenskou klariskou – nebolo ľahké, trochu sme blúdili, trochu sme sa strácali – ale či to nie je tak aj v našom živote? Našťastie sme úspešne dorazili tam, kde nás čakal Pán v slávení Eucharistie: do kláštora sestier sv. Kláry.

Stredu sme venovali Rietskému údoli, aj keď sme stihli navštíviť len dve sanktuária, zážitkov bolo dosť. Začali sme v Poggio Bustone, kde sme po sv. omši vystúpili ku kaplnke, aby každý mohol zazvoniť na zvone, ktorý celému údoliu oznamuje radostnú správu o odpustení hriechov. Po františkánsky jednoduchom obede sme sa vybrali do „františkánskeho Betlehema“, do Greccia, kde František chcel na vlastné oči vidieť chudobu a pokoru Pána, ktorý sa narodil ako dieťa a túto skúsenosť chcel dopriať aj obyvateľom mestečka.

A nastal večer... a nastalo ráno, keď sme sa rozlúčili s Assisi a nasmerovali na sever: prvá zastávka bol Kláštor Montecasale, kde František doviedol k obráteniu a pokániu troch zbojníkov... keď dokázal obmäkčiť ich srdcia, určite si poradí aj s naším :) . Cesta-necesta po mnohých zákrutách nás doviedla až k La Verne, „františkánskej Golgote“, kde František bol poznačený ranami nášho Pána. Sanktuárium stigamtizácie, ktoré sa nachádza vysoko v horách, je oázou modlitby a pokoja. Zúčastnili sme sa sprievodu, ktorý sa slávi popoludní o tretej ako pripomienka Ježišovej smrti a Františkovej stigmatizácie. Odtiaľ sme už zostupovali ako apoštoli s Ježišom z hory Tábor, aby sme na druhý deň vhupli do mesta plného života a vody: čakali nás Benátky, Bazilika sv. Marka, ostrovy Muráno a Torcello a dlhé –  pre niekoho príjemné pre niekoho menej – kolísanie na loďkách hromadnej dopravy Benátok. Slniečko sa nedalo zahanbiť, bolo nám teplo, nie len na tele ale aj na duši, veď bolo čo obdivovať, okolo nás ale aj medzi nami, vo vzťahoch, ktoré sme sa snažili budovať. K večeru už len návrat do Campingu, kde nás čakali oddýchnutí šoféri a nachytané autá. Odtiaľ náš už náš vláčik – 3 autá v zástupe – viezli domov, plných vďačnosti za krásne spoločenstvo, ktoré sa medzi nami vytvorilo a za všetku tu krásu siedmich dní, ktorú sme videli a ktorá je len slabým odbleskom Toho, ktorý ju stvoril.

V októbri sa ide znova, kto sa pridáte? :)

sestra Caritas

Ďalej